Na Slovensku som to nemohol vydržať, zdalo sa mi, že všetko ide akosi pomaly.

Navyše, na radu kamaráta som veľmi ?vhodne? investoval a prišiel o sedemročné úspory. Mal som malého syna a veľké ambície. Vlastne som celý život robil vo fitness (ale aj na stavbách, aj v strážnej službe) a chcel som si otvoriť niečo vlastné: No dá sa to, keď idete od výplaty k výplate a odkladáte po dve tisícky na dovolenku? So ženou sme to však predsa len nejako vymysleli, niečo som si požičal a hneď po 1. máji, ako sme vstúpili do únie, som vycestoval. Aby bolo jasné ? úplne na blink. Nemal som dohodnutú robotu, nevedel som poriadne jazyk, ubytovanie mi našiel kamarát cez internet. Niesol som si so sebou fotky zo súťaží, na ktorých som bol, a dve odporúčania od mojich bývalých klientok. Mal som pocit, že som na tom dobre, a robotu si nájdem kedykoľvek. Ešte aj ten  môj  kamarát mi hovoril: ?... počul som, že keď vidia človeka s plecniakom, sami mu  ponúknu robotu ? pokosiť trávnik a tak...?. No bol som blázon, keď som mu veril.

Dôvod neúspechu? Naivita a nepripravenosť

V lietadle som ešte mal pocit, že mi patrí svet a že všetko, čo som do cesty vrazil, sa mi vráti. Keď som sa vracal po štyroch mesiacoch domov, vedel som, že som bol naivný. Neuspel som. Nenašiel som uplatnenie v odbore. Vo všetkých ?fitkách? som robil len práce, o ktoré by som doma ani nezakopol. Priniesol som domov ledva 40- tisíc. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Pochopil som, čo vo mne je  a čo nie.

V Londýne  tri týždne so mnou v izbe býval jeden chlapík. Taký obyčajný, tipovali by ste, že nenaráta ani do päť. Bol to čašník z Trebišova, ktorý sa prišiel naučiť po anglicky, aby mohol ísť neskôr robiť na loď a zarobiť na väčší byt. Bral všetko, čo prišlo. Dokladal do regálov, umýval pizzériu...  Žil zo dňa na deň. Nič sa mu nezdalo slabo platené, dôležité bolo, že dostával plat. Dnes s ním býva kamarát,  a tak viem, že sa uchytil. Je čašníkom v istej reštaurácii a má sa fajn. Zrejme naozaj platí - čím vyššie ambície, tým tvrdší dopad!

Na začiatku 

Prvé dva týždne boli najhoršie. Po anglicky som vedel akurát dobrý deň, volám sa, rád by som u vás pracoval. Zaplatil som si síce kurz, samozrejme ten najlacnejší, a trávil som tri hodiny denne v jednej miestnosti s ďalšími tridsiatimi Čechmi, Poliakmi i Kórejcami, ale po týždni som usúdil, že je to strata času. Nakoniec som vydržal viac než dva mesiace, ale hovoriť ma naučili kamaráti, nie škola.

Mal som ambíciu robiť vo fitness. Chcel som si z Londýna priniesť domov nejakú novú skúsenosť. Niečo, čo tu ešte nie je. Hľadať som začal, ako by som bol doma - podľa telefónneho zoznamu. Za dva dni som obišiel asi tridsať ?fitiek?, až som nakoniec v jednom zohnal upratovanie a starostlivosť o náradie. Na 4 hodiny denne za 6 libier na hodinu. To bol môj prvý džob. Peňazí to nebolo málo, keď som sa porovnal so spolužiakmi z kurzu, ktorí pracovali bežne za 3 či 4 libry. Aj práca sa mi celkom páčila. Ráno som na piatu utekal pripraviť všetko na prevádzku, večer zasa poskladať, opraviť, čo nevydržalo, dotiahnuť pružiny, a tak. Bol som tam deväť dní, na desiaty mi majiteľ vyplatil mzdu a zároveň mi povedal, že so mnou viac neráta. Bez akéhokoľvek vysvetlenia. Chytila ma štandardná depka. Ľahol som si na posteľ a čumel do stropu. Bol som na troch pečivách denne a rozmýšľal,  aký je ku mne svet nespravodlivý.

Po piatich týždňoch...

Tento stav ležania trval asi týždeň. Viac som si totiž ani finančne nemohol dovoliť. Keby som nemal kamaráta, bol by som sa vtedy vrátil. Ale on ma opäť ?rozbehal?, vraj ?...neblbni, to je tu úplne normálne, že vystriedaš sedem-osem   flekov, kým nájdeš niečo stabilné...? A hľadal so mnou, keď nebol v obchode, kde každý druhý deň dokladal do regálov, novú robotu. Našli sme také rodinné ?fitko? v Chiswicku. Zobrali ma. Trinásť hodín denne som bol v pohotovosti za 5 eur na hodinu. Keby sa mi nebolo páčilo, pred dverami bol zástup ďalších, ktorí si chceli zarobiť... Robil som všetko. Umýval som dlážku v squash boxoch, robil som krovie trénerovi pri dopoludňajších tréningoch, opravoval som náradie, vydával som uteráky pred minisaunou. Každý víkend, od piatka a celú sobotu, sme robievali maratóny. Fascinovalo ma, ako tam bolo všetko podriadené klientovi. Otváracie hodiny od piatej ráno do dvadsiatej tretej večer, aby si mohli zacvičiť aj tí vyťaženejší. Aerobik ?išiel? vždy, aj keby mal cvičiť tréner sám. Rodinná atmosféra. Paráda. Po dvoch mesiacoch som sa cítil unavený ako nikdy predtým. A prekážalo mi, že nemôžem tvoriť.  Doma, vo ?fitku? som mohol vymýšľať, realizovať sa, variovať... Tu aj stabilní zamestnanci museli mať všetko nové schválené. Majitelia sa nesmierne báli, aby klient neutrpel ujmu.

Mal som pocit, že v Anglicku je všetko čisté ? veci aj vzťahy

Nie, že by som v Anglicku nikde nevidel neporiadok, aj to tam mali, ale  zamiloval som si Londýn. Jeho uvoľnenosť a atmosféru. Hlavne sa mi páčilo, že keď som prišiel, dva týždne som nerozumel ničomu, ale potom sa mi to pomaly začalo v hlave ukladať. Keby som to nezažil, neuverím. No takto všetkým, ktorí už po siedmy raz začínajú na Slovensku jazykový kurz angličtiny, môžem poradiť. Doplaťte si a choďte sa učiť do Anglicka.

Zo začiatku som mal tiež problém zvyknúť si, že Angličania sú takí happy. Hovoril som si, že je oveľa lepšie byť úprimný. Dať na sebe poznať, či som v pohode, alebo ma niečo trápi. Ale nie je to tak. Fígeľ bol v tom, že úsmev nie je pre Angličanov pretvárkou, jednoducho len nemajú potrebu hádzať svoje problémy na  iných. Cítil som to  najmä v robote, keď šéf prišiel evidentne nazúrený a s kruhmi pod očami, ale usmieval sa. Nikdy som ho nepočul zvýšiť hlas. Napriek úsmevom sú však vzťahy medzi ľuďmi, hlavne na pracovisku, neporovnateľne chladnejšie ako u nás. Doma sme bežne chodievali spolu grilovať, alebo tancovať. V Anglicku to bolo vylúčené. Z ľudí som mal pocit, že ?idú? len po povrchu, sú uzavretí a neradi sa stretávajú s inými.

Pobyt v Anglicku ma utvrdil v jednom. Keď chcete pracovať, prácu si nájdete. Ale ak neviete jazyk, nemáte prax, nečakajte kvalitu. Musíte sa uspokojiť s akoukoľvek prácou  a za minimálnu mzdu. Nerátajte s tým, že ušetríte. Navyše, ľudia, ktorí vás zamestnajú, vedia, že ste u nich len dočasne, a tak šancu na postup vám nedajú. Ste pre nich totiž kedykoľvek nahraditeľní. Aj toto vás však môže posunúť ďalej.